Z čerstvo zaliatej rannej kávy sa ešte dymilo, keď som sa vrátil. Už dokonale prebudení spomínali sme na úspešný včerajšok so šálkou čierneho zlata a hádali, či sa nám podarí nájsť tú správnu (no ktorá to bola sme ešte stále stopercentne nevedeli) dolinu. Plánovali sme dostať sa tiahlou hlbokou dolinou priamo pod najvyšší vrch Rumunska 2544 metrov vysoký Moldoveanu a bivakovať na konci doliny v zajatí mackov. Odvážny plán, dokonca i bez prítomnosti medveďa (urs po rumunsky). Po káve nasledovala rýchla dvojdecka instantnej polievky, posledný pohľad na tiahle údolie zaliate vodou Vidraru, spoločná fotka a hor sa s vakmi na chrbát. Slnko stúpalo a teplota dávala tušiť, že nám to vôbec neuľahčí.
Prvé kilometre sme vychutnávali nudnú asfaltovú cestu, ktorá bola i na včasnú hodinu dosť frekventovaná. Autá, niekoľko motoriek i kamióny mierili na Transfagarašskú magistrálu „7C“ vedúcu okolo Balea Lac, jazera ľadovcového pôvodu vo výške 2034 metrov nad morom. Vďaka tiaži môjho ruksaku a nechuti pliec zvykať na toľké kilogramy som sa videl na korbe hocktorého z kamiónov odfukujúcich si to v kopcoch. Záujem pokračovať plánovanou trasou peši prebudil až vstup do doliny. Na skale svietil nápis „Cabana Podragu“ (chata na severnej strane pohoria Fagaraš, v ktorej sme plánovali nocovať ďalšiu noc) len „cca 7:45 h“! Poučení včerajškom, sme aj po vynásobení rumunským koeficientom, dostali zaujímavý čas do 10 hodín v pohodovom tempe s možnosťou prekročiť hrebeň a prehupnúť sa do severnej doliny. Plánovali sme však dnes bivakovať na južnom úpätí Moldoveanu, čím sa nám ponúkal dostatok času na pochod dolinou i prípadnú zástavku na obed. Vydali sme sa prašnou cestou vyjazdenou kamiónmi zvážajúcimi drevo nevedno kam!
Po pár kilometroch sme objavili odstavený traktor a niekoľko osobných vecí, pravdepodobne lesných robotníkov. Zdanie sa nám potvrdilo, keď nás obiehal jeden s prázdnych kamiónov a na malej skládke dreva sme stretli skutočného rumunského robotníka. Angličtinu sme si mohli strčiť za klobúk ale tých pár rumunských slov sprevádzaných kresbou do prachu a výkladom začiatočníka v posunkovej reči nás utvrdilo v presvedčení, že medveďa cez deň nestretneme. Lahodne znejúcich pár slov „URS ZUIA NO, NOPTE DA!“ (medveď cez deň nie, v noci áno!) nás posilnilo a pridalo na odvahe, vykročiť do hlbokej doliny, bez signálu GSM!. Prekvapení z lanovky na drevo križujúcej dolinu sme sa lúčili so skutočným kamarátom, zakývali poslednému robotníkovi a rozbehli sa do civilizáciou nedotknutej prírody.
Naše znalosti o prejdených kilometroch boli dokonalé. Dolina bola od začiatku vykolíkovaná kilometrickými značkami. Progres bol pomalý, ale o to viac sme si vychutnávali prírodu. Ticho korenené len hukotom valiacej sa vody z blízkeho potoka, nám dovolilo zabudnúť na pracovné problémy a poriadne sa vyventilovať. Častými zastávkami a chutnými hrozienkami z Tesca sme si dopĺňali spotrebovanú energiu.
Snažili sme sa maximálne napredovať, ale keď proti obednému slnku, nepomohlo ani časté máčanie šatky do potoka, a preto padlo rozhodnutie okúpať sa a naplniť žalúdok niečím teplým. Na dvanástom kilometri doliny, ďaleko za poslednými robotníkmi a hlboko v kráľovstve rumunskej zveri, sme našli to správne miesto. Z protiľahlého úbočia sa vlieval do hlavného prúdu slnkom vyhrievaný potok, z ktorého sme načerpali vodu i vyprali spotené veci. Chvíľa, ktorá nám dovolila zabudnúť na vymoženosti vodovodných batérií a neodtečenej letnej vody, sa stala na nasledujúcich pár dní pravidlom. Varili, umývali a pili sme iba vodu z prírody, bez tráviacich či iných ťažkostí! Voda bola osviežujúca ale výborná na kúpanie v horúcom letnom dni a káva z nej bola akási chutnejšia. Zásoby môjho vaku ponúkli trenčiansky párok s fazuľkou v konzerve, špagety a ryžu. Všetko dokopy, štipka soli a mohlo sa podávať. Tele portovaní pocitmi niekam do raja a s ústami plnými hutného i chutného obeda sme zabudli na čas. Poldruha hodiny nám stačilo na regeneráciu ubolených pliec i naomínaných piet.
Kilometre začali plynúť v našich hlavách od nuly, no na vyvalenom kolíku so značkou štrnásteho kilometra sme precitli. Cesta stratila charakteristický ráz dokonalosti a pred nami sa objavila veľká kopa kameňov! „Fajn, obídeme to!“ sa však zmenilo na spoločné „Uaaauuuu, tak to je skutočná sila!“ Na konci júla, keď teplota prekračovala tridsať stupňov v chládku krížil rumunskú dolinu obrovský, takmer 10 metrov vysoký kus zľadovateného snehu. V nemom úžase sme s otvorenými ústami premýšľali, kde sa vzal ako ho prekonáme. Podísť ho, bolo nebezpečné vzhľadom na fakt, že v prípade závalu, bola najbližšia pomoc 18 kilometrov dolu dolinou a prítomnosť signálu GSM sme si mohli iba predstavovať. Jediná možnosť bola obísť ho po náprotivnej strmej strane potoka. S dávkou adrenalínu pre nežnejšiu časť výpravy sa nám to podarilo a veľký šedý ementál zo snehu a zeminy sme prezreli aj zhora. Bol to výsledok obrovskej lavíny (avalanche) z južného úbočia. Nádherný dôkaz prirodzenosti prírody.
Každým ďalším kilometrom sa dolina viac otvárala a my sme si vychutnávali krásny výhľad na zelené hrebene pohoria Fagaraš i neutíchajúce prúdenie všadeprítomnej vody.
Pred piatou, keď slnko opustilo dolinu a tieň stúpal po južnej strane stále vyššie sa nás začal zmocňovať nepríjemný pocit príchodu noci. S ukrytými myšlienkami na medveďov sme pokračovali dolinou a hľadali vhodné miesto pre tábor. Danco prelomil mlčanie o prítomnosti maca náhlym: „Zdalo sa mi, že sa tam v diaľke niečo pohlo!“. Už aj tak stuhnutá krv v žilách zamrzla a pribúdajúcim tieňom na dne doliny sme začali spoločne pospevovať. Keď skončil les dolina sa otvorila s osvieteným úbočím Moldoveanu nás potešila aj prítomnosť ľudí a dobytka. „Salaš!,“ spokojne preglgol každý z nás.
Stádo kráv, niekoľko psov, šesť malých šteniatok, tri statné prasce, dva kone a dvaja ľudia boli pre nás vykúpením. Vedeli sme, že naše stany budú v ich blízkosti! Neznalosť rumunčiny, bola zo začiatku aj tu skutočným hendikepom, ale ponuka cigarety dala všetko na správnu mieru. Oni dvaja a my piati sme si začali na seba zvykať. Práce mali neúrekom, a tak sme sa pomedzi nich tmolili plní šťastia, že niekoho vidíme. Podojili kravy, napojili dvoch mladých býkov a pri cigaretke nás pozvali dnu do salaša.
Prekvapenie, tak čerstvé od poslednej haldy snehu v strede doliny sa opakovalo a rovnakom momente i znásobilo. Stáli sme v šere chabo osvetlenej miestnosti bez plafónu s blčiacou pahrebou takmer uprostred. Na stole oschnutý pecúch mamaligy (kukuričná kaša v pripravená ako chlieb) a nad pahrebou veľký kotol plný horúceho čerstvého mlieka. Na vrchu plávala obrovská drevená lyžica, a dym z pahreby na ceste von popod drevený šindel údil pripravené syry. Vzduch bol nasiaknutý symbiózou človeka s prírodou, bez prítomnosti elektriny, signálu mobilnej siete či vodovodnej batérie, a my sme sa my sme opäť neslušne s otvorenými ústami hľadeli na dvojicu Daniho a Gheorga.
Dvadsaťdeväťročný bača Dani pripravil v menšom kotly popri varení mlieka a robení syrov čerstvý pecúch mamaligy a z vedľajšej miestnosti doniesol niečo zabalené v pravej nefalšovanej kôre zo stromu. Šúľok po celej dĺžke i stranách prešívaný lykom ukrýval pravú rumunskú bryndzu! Vzal nôž, nakrájal rovnakých päť častí, z mamaligy odkrojil dlhou drevenou varechou rovnaké kusy a vytvaroval hrubé placky. Potom ako ich naplnil bryndzou a všetko rukami uzavrel položil k rozhrabanej pahrebe päť veľkých bochníkov ukrývajúcich chutné tajomstvo. Pár krát pootáčal, aby sa rovnako pripiekli a následne servíroval roztvorením pred každého z nás priamo na stôl. Vôňu, z roztečenej bryndze a chuť s akou sme sa do večere pustili, si bude každý z nás ešte dlho pamätať.
Spokojnosť i radosť podmanenú plným žalúdkom by sme ťažko vyjadrili slovne a preto sme im na znak vďaky uvarili pôvodnú sáčkovú polievku, ktorá im podľa výzoru dozaista chutila. Oto daroval Danimu skladacím nožom, obom sme dali po krabičke cigariet a ďalšie dve hodiny sme sa snažili s nimi komunikovať. Pero a papier, výrazový slovník do rumunčiny a podobnosť s taliančinou, ktorú ovládala Vierka, nám pomohli dozvedieť sa pár faktov zo života v rumunských horách. Medveď rezonoval v otázkach dosť často, a vďaka tomu vieme, že napadne stádo oviec i jednu kravu, no dvoch a viac kráv sa bojí, a rovnako si netrúfne na jedného býka, či koňa alebo niekoľkých psov. Prítomnosť všetkých týchto zvierat v okolí a stály oheň v strede miestnosti nám presvedčili o bezpečí. Mesiacu chýbalo pár dní do splnu no nám iba niekoľko minút, kým sme v zadymenej miestnosti tvrdo zaspali!