Bolo pár minút po polnoci keď rumunskí sprievodcovia obsadzovali pozíciu v prvom kupé celého vlaku. Zvuky vlastné otváraniu dverí pripomínali aj prevliekanie reťaze, čím zvedavosť prevážila na miske váh naše ospalé pohľady a rozhodli sme sa to preskúmať.
V ceste z nášho kupé už však stál rozhodný rumunský sprievodca, priam colníčkin brat a dožadoval sa cestovných lístkov. Zatiaľ čo on písal dátum a čas, pokúsil som sa ho odfotiť! „NO,“ znelo jeho jasné rumunské NIE, a to nepohol ani brvou na obočí. Prebudení a plní očakávania čo sa bude diať sme sedeli a hľadeli na jeho zaujatý výzor. Odfúkli sme si keď nám podal prvý z dvoch lístkov a prekvapene hľadeli keď prikývol ako ja keď chcem druhú rundu piva v dedinskej krčme. Bez slov, iba kývnutím ruky naznačím, že je čas. On tým dal najavo súhlas k foteniu! CVAK, a bol tam.
Spôsobilí cestovať s ťažko After pohodovo vybojovanými lístkami sa vydávame na prvú rumunskú cigaretu. Zisťujeme, že okrem výmeny sprievodcov nás čaká výmena lokomotívy a menšie čakanie. Zanevrieme na kilometrami odskúšané fajčenie z dverí a vystupujeme z vlaku. Prvé kroky po rumunskej pôde, prvé fotografie nefalšovanej rumunskej stanice a ovlaženie v staničnej studni. V sprievodcoch sme čítali, že Rumuni pózujú za cigaretu či dve, ale teta upratovačka s metlou v ruke tancovala aj bez jediného šluku rovno pred vlakom.
Podcenil som rýchlosť a zručnosť rumunských železničiarov, keď už s novou lokomotívou sprievodca zapískal a rozhodnutý odísť na ešte stihol zakričať: „Filmato!“ Stihol som do najbližšieho vozňa a fičali sme ďalej. Čakalo nás ďalších osem hodín cesty, počas ktorých nás okrem jedenia a rozhovorov oslovil najmä spánok hneď v rôznych polohách.
Craiova bolo prvé mesto v Rumunsku, kde sme mali vystúpiť a kde nám do ďalšieho odchodu vlaku ostalo takmer pol dňa. V hlave si naše myšlienky už ovíjali jazýčky nad pôvodnými raňajkami, teplým pečivom a horúcim mliekom. Prekonali sme útroby rekonštruovanej stanice a rozhliadli sa po meste. Kam teraz? Vrátil som sa k informáciám na stanici a opýtal na najbližšiu banku. Mladá Rumunka s rozhádzanými zubami so mnou komunikovala cez okienko ale čudesne zvláštnym spôsobom. Na moje otázky, odpovedala lámavou rečou podobajúcou sa angličtine priamo do mikrofónu staničného rozhlasu. Počuli to všetci, ale nerozumel pravdepodobne nik. S úsmevom na perách a rozladenou notovou osnovou jej chrupu sa rozlúčila a ohlásila príchod ďalšieho vlaku.
Pobavený oslovil som mladú ženu so synom, ktorá nám poradila banku v ktorej zmeníme Euráče za rumunské Lei.
Prachy zmenené, a môžeme sa vydať objavovať prvé rumunské mestské štvrte. Najbližšie do mesta kde nájdeme aj reštaurácie je to taxíkom, ako nám odporučila ďalšia pani.
Počas návštevy lekárne, kde sme chceli kúpiť lôžka na odkladanie očných šošoviek, sa nesmelo fotiť, ako povedal sbs-kár, no ak to nedám k oku, snáď i od pása sa niečo podarí.
Mesto bolo na to, že má takmer 370 000 obyvateľov dosť špinavé a nesúrodé. Cestou peši do centra, nás prekvapilo zabudnuté Ferrari pred jedným z panelákov a ulica posiata obchodmi s autobatériami.
Niekoľko zastavení mestom, dotazov na okoloidúcich, a nakoniec sme reštauráciu našli. Pizzeria Venezia nebola typicky národným stánkom, ale pivo tam mali výborné a rovnako tak aj baby pri vedľajšom stole.
V tej horúčave výborne nás schladilo a externá zásuvka na 220V zase oživila môj vybitý mobil. Bez jedla, lebo ešte nevaria sme sa vybrali späť na stanicu. Cestou nás pouličný muzikant, očividne bez trvalého bydliska a príjemná predavačka v malých potravinách začali presviedčať, že ľudia sú tu milí a otvorení.
Vlaková stanica a niekoľko koľají. Na každej vlak a dva z nich do rovnakého mesta. Vďaka milej sprievodkyni sme vybrali správny zrýchlený z Craiovy cez Piatra Olt do Ramnicu Valcea, kde nás mal čakať môj bývalý kolega. Klimatizovaný vlak povinne miestenkový sme zvládli vďaka prístupnej tete v modrej brigadírke bez rezervácie. Jednak by sme nestihli, lebo vlaky v Rumunsku chodia presne podľa atómových hodín, a na stranu druhú, kto by nad našimi príjemnými úsmevmi nezabudol na prácu!
V stanici Piatra Olt sme vymenili vlaky, ale nie príjemných ľudí.
Zrýchlený priamy spoj do Ramnicu Valcea bol opäť klimatizovaný a jedna pani zo mňa zvláštne no príjemne prekvapená. Sedel som spokojne na podlahe, čo sa mi na Slovensku často nepodarí, a snažil sa rozumieť rumunským precíteným slovám pani v rokoch. A neporozumel som ani dvom bozkom na líčko keď odchádzala!
Ďalšie z mnohých, no opäť nádherných prekvapení som zažil na stanici v Ramnicu Valcea, kde ma čakal priateľ a bývalý kolega Catalin so svojou manželkou. Naposledy som si s ním podal ruku, keď po šiestich mesiacoch opúšťal vyprahnutú irackú pôdu v roku 2005. Ozval som sa mu tri týždne pred našou cestou do Rumunska a požiadal o program a ubytovanie v jeho meste. Všetko doladil ako sme sa telefonicky dohodli a my sme tak po dlhej ceste zo Slovenska opäť pocítili ako chutí sprcha a dobrá posteľ v príjemnom penzióne za 350 Sk na osobu.
V reštaurácii oproti penziónu sme schladili naše myšlienky výborným rumunským pivom Ursus (Urs po rumunsky znamená medveď) a spolu s Catalinom a jeho manželkou hľadeli do mapy na trasu našej zajtrajšej cesty k priehrade Virdraru.
Aklimatizovaní sme sa následne vybrali do mesta. Cestou okolo rumunského Auparku na trhovisko Janke kúpiť okuliare a ten najväčší melón! Práve ten bol však nočnou morou, pri prehliadke mesta. Podávali sme si ho ako horúci zemiak!
Catalin nám ukázal námestie, pripomínajúce zvrhnutie komunistického režimu v Rumunsku, s pomníkom, na ktorom sú mená obetí „rumunskej ne-nežnej revolúcie“!.
Posledným miestom a zároveň vykúpením našich škvŕkajúcich žalúdkov bola reštaurácia rumunská „Slovenská izba“. Pôvodný folklór v podaní živej kapely a menu plné zbojníckych jedál nám otvorilo unavené oči.
Bolo sa treba posilniť a pripraviť na nasledujúci deň, kedy musíme prekonať 80 kilometrov až k priehrade Virdraru na ceste po Rumunsku .
